10 najväčších satelitov vo vesmíre

*Najlepší prieskum podľa redakčnej rady. Výberové kritériá. Tento materiál je subjektívny, nie je reklamou a nie je určený ako návod na nákup. Pred nákupom je potrebné poradiť sa s odborníkom.

Vesmír je úžasné a tajomné miesto. Funguje podľa zákonov, ktoré si môžeme len vzdialene predstaviť. Dokonca aj slávna všeobecná teória relativity, na ktorej vytvorení sa podieľal Albert Einstein, len v najvšeobecnejších pojmoch opisuje princíp vzniku nebeskej mechaniky.

Ale už si viete predstaviť, ako fungujú hviezdne a planetárne systémy. je tu ťažký objekt, okolo ktorého sa pôsobením gravitácie otáčajú menšie objekty a ešte menšie objekty sa otáčajú okolo neho. To je vlastne dôvod, prečo majú všetky viac či menej veľké planéty satelity, ktoré sa pohybujú po kruhovej dráhe.

Niekedy sú však tieto satelity oveľa pôsobivejšie ako samotné planéty. Na objektoch okolo Saturnu sa našla kvapalná voda! Samotný Saturn je však plynná planéta, ktorá možno ani nemá povrch v bežnom zmysle slova. V niektorých prípadoch sú teda satelity zaujímavejšie ako samotné planéty.

A pre tých, ktorí sa chcú nechať prekvapiť mechanikou oblohy, sme zhromaždili najväčšie satelity vo vesmíre. Bohužiaľ, ľudská technológia má v súčasnosti problém vidieť aj vzdialené planéty, takže väčšina satelitov v rebríčku sa nachádza v našej slnečnej sústave.

Prehľad najväčších satelitov vo vesmíre

Nominácia	umiestnenie	názov	Veľkosť
Poradie najväčších satelitov vo vesmíre	1	Titania, družica Uránu	1 578 KILOMETROV V PRIEMERE
2	Tritón, Neptúnov mesiac	PRIEMER 2707 KM
3	Europa, družica Jupitera	3122 KM V PRIEMERE
4	Mesiac, satelit Zeme	3475 KILOMETROV V PRIEMERE
5	Io, Jupiterov mesiac	3643 KM V PRIEMERE
6	Callisto, mesiac Jupitera	PRIEMER 4 821 KILOMETROV
7	Titan, Saturnov satelit	5150 KM V PRIEMERE
8	Ganymedes, satelit Jupitera	PRIEMER 5268 KM
9	Kepler-1625b 1, Kepler-1625b	49244 KM V PRIEMERE
10	WASP-12b 1, satelit WASP-12b	81548 KM V PRIEMERE

10. miesto: Titania, satelit Uránu (priemer 1578 km)

Hodnotenie: 4.1

11. januára 1787 astronóm William Herschel pozoroval Urán a zistil, že planéta má najmenej dva obrovské satelity. A najväčšou z nich je Titania. Mimochodom, názov tomuto nebeskému telesu dal Herschelov syn na počesť kráľovnej víl z diela Williama Shakespeara.

Dlho mal iba Herschel dostatočne výkonný teleskop na pozorovanie tohto objektu. V súčasnosti je možné vidieť Titániu aj prostredníctvom amatérskych modelov. Dostatočne presnú a detailnú fotografiu povrchu objektu sa však podarilo získať až v roku 1986, keď nad povrchom preletela sonda Voyager 2.

Vďaka jej pozorovateľskej prístupnosti sa o Titánii vie veľa. Dokonca boli nakreslené aj mapy jeho povrchu a najvýznamnejšie formy reliéfu majú svoje vlastné názvy. Toponymá sa tradične odvodzujú od mien Shakespearových postáv a miest. Napríklad najdlhší kaňon na jeho povrchu (dlhý 1492 km) sa volá Messina na počesť Messiny, dejiska filmu Mnoho kriku pre nič.

Infračervená spektroskopia potvrdila, že Titán má na svojom povrchu vodný ľad. Zmrznutý oxid uhličitý sa našiel aj na póloch satelitu. O jeho pôvode sa vedú mnohé polemiky. Oxid uhličitý je zvyčajne produktom rozkladu organických látok alebo uhličitanov.

Samotný povrch Titánie je sfarbený do tmavočervena. Žiadna atmosféra, hoci niektorí vedci sa domnievajú, že oxid uhličitý sa môže počas teplejších období topiť a vytvárať okolo satelitu malý obal.

9. miesto: Tritón, satelit Neptúna (priemer 2707 km)

Poradie: 4.2

Šesť z ôsmich planét našej slnečnej sústavy obieha okolo centrálnej hviezdy proti smeru hodinových ručičiek (pri pohľade zo severného pólu Zeme). Trinásť Neptúnových satelitov tiež obieha okolo planéty proti smeru hodinových ručičiek. Túto zásadu porušuje iba Triton, najväčší zo satelitov. Jeho pohyb je retrográdny, t. j. v smere hodinových ručičiek pri pohľade zo severného pólu Neptúna.

Dôvodov, prečo tento 2707-kilometrový objekt nerotuje ako jeho 13 súputníkov, môže byť niekoľko. Vedci sa však domnievajú, že gravitačné pole Neptúna gravitačne zachytilo mesiac pri jeho prechode Kuiperovým pásom. Odvtedy sa Triton otáča dozadu.

Triton je zaujímavý nielen preto, že sa vracia späť, ale aj preto, že je jedným z mála geologicky aktívnych satelitov. Na jej povrchu pravidelne vybuchujú sopky, ktoré však nechrlia bežnú lávu, ale prakticky pevný dusík. Je to tiež satelit plný dôkazov tektonickej činnosti a má zložitú topografiu.

Povrch Tritónu je veľmi studený. Jeho priemerná teplota je približne 235 stupňov Celzia. Preto sa dusík nenachádza v plynnom stave, ale v stave podobnom snehu. Samotný povrch pokrýva hrubá vrstva ľadu, ale nie je to voda, ale metán alebo dusík. Preto Tritón dobre odráža slnečné svetlo a nakoniec bol v roku 1846 objavený.

8. miesto: Európa, satelit Jupitera (priemer 3122 km)

Hodnotenie: 4.3

Jeden z najväčších satelitov Jupitera, Európa, nedostal svoje meno podľa časti sveta, ale podľa postavy z gréckej mytológie. V čase objavenia západnej polovice Eurázie ešte nebola geograficky samostatným regiónom. Európu objavil slávny taliansky astronóm a fyzik Galileo Galilei a oficiálny dátum je 8. január 1610.

Galileo použil na objavenie Európy podomácky vyrobený refraktorový ďalekohľad s 20-násobným zväčšením. Túto družicu je teda dnes možné vidieť na voľnej oblohe aj pomocou základného amatérskeho prístroja. A v roku 1610 to bol významný objav.

Európa má úžasne hladký, vysoko reflexný povrch prakticky bez kráterov a porúch. Mesiac je pokrytý ľadom a vedci sa domnievajú, že pod jeho vrstvou sa nachádza oceán tekutej vody. Preto sa niektorí výskumníci domnievajú, že práve na tomto satelite možno testovať prítomnosť mimozemského života.

Zaujímavé je, že povrch Európy je tiež pokrytý „pehami“. Astronómovia sa domnievajú, že sú spôsobené zmesou teplého a studeného ľadu. V miestach „pehy“ sa zohriaty materiál z oceánskeho dna dostal na povrch a priniesol so sebou tmavé bahno.

#7: Mesiac, satelit Zeme (priemer 3475 km)

Hodnotenie: 4.4

Mesiac je jediným prirodzeným satelitom Zeme a jedným z najväčších satelitov slnečnej sústavy. Je taká obrovská, že jej gravitačné pole ovplyvňuje planétu. Príliv a odliv spôsobuje voda priťahovaná Mesiacom a pohybujúca sa v jeho stopách.

Mesiac je ľudstvu známy od nepamäti. Naozaj – na obzore je viditeľná takmer každú noc a v niektorých prípadoch ju možno spozorovať aj cez deň. Okrem toho je Mesiac v súčasnosti jediným mimozemským objektom vo vesmíre, ktorý človek navštívil. Ľudia na ňom prvýkrát pristáli 20. júla 1969.

Napriek mnohým vedným odborom a štúdiám Mesiaca – venujú sa mu celé vedné odbory, napríklad selenológia – ľudstvo stále presne nevie, odkiaľ sa vôbec vzal. Podľa jednej z teórií sa kedysi dávno magmatické masy odtrhli od Zeme a skončili vo vesmíre. Podľa inej teórie existoval Mesiac ako samostatná kvázi planéta a neskôr ho zachytilo gravitačné pole Zeme. Ďalšia hypotéza sa nazýva „teória obrovských zrážok“. Naznačuje, že nebeské teleso Teia kedysi narazilo do Zeme a oddelilo od nej veľkú časť materiálu. Ten zasa pôsobením gravitačných síl nadobudol guľovitý tvar a premenil sa na Mesiac.

O Mesiaci sa teraz uvažuje ako o možnom mieste pre kolóniu. Pokrok je však z viacerých dôvodov veľmi pomalý. Mesačné kolónie sú veľmi málo vedecky zaujímavé a takmer vôbec nie sú ekonomicky zaujímavé.

6. miesto: Io, satelit Jupitera (priemer 3643 km)

Hodnotenie: 4.5

Io je ďalším satelitom Jupitera, ktorý objavil Galileo Galilei pomocou podomácky zostrojeného refraktorového ďalekohľadu s 20-násobným zväčšením. Vedec zaznamenal celkovo štyri satelity tohto plynného obra – a všetky sú zastúpené v našom rebríčku. Podobne ako ostatné Jupiterove satelity, aj Io je pomenovaný podľa postavy z gréckej mytológie.

Io je známy svojou neuveriteľnou geologickou aktivitou. V súčasnosti je domovom viac ako 400 aktívnych sopiek! Io je tak geologicky najaktívnejším objektom slnečnej sústavy.

Príčinou tejto činnosti je gravitačná sila. Io sa neustále nachádza v gravitačnom poli troch veľkých vesmírnych objektov, Jupitera, Európy a Ganymeda. Keďže na jeho povrchu nie je voda, „prílivy“ a „odlivy“ sa pozorujú pod kôrou – v tekutej magme a rozprestretom jadre. Sopky na Io sú teda spôsobené príťažlivosťou iných vesmírnych objektov. Pri erupcii stúpa zmes síry a oxidu siričitého do výšky 500 kilometrov!

Aj silikátový povrch Io podlieha neustálej kompresii. Z tohto dôvodu vytvára hory a niektoré z nich sú impozantne obrovské. Napríklad vrchol Južnej Boosavlie je vzdialený 17 kilometrov!

Io má dokonca vlastnú atmosféru z plynnej síry a oxidu siričitého. A je to spôsobené neustálymi erupciami. Okrem toho prúdy materiálu vystupujúce spod kôry Io vstupujú do plazmového torusu okolo Jupitera.

5. miesto: Callisto, satelit Jupitera (priemer 4821 km)

Hodnotenie: 4.6

Galileo Galilei v januári 1610 pozoroval Jupiter ďalekohľadom a objavil štyri satelity tohto plynného obra. Callisto je jednou z nich. A je ďalej od planéty ako ostatné. Podobne ako ostatné „galileovské satelity“ je pomenovaný podľa postavy z gréckej mytológie.

Callisto je jedným z „najsľubnejších“ satelitov Jupitera. Ak bude chcieť ľudstvo niekedy preskúmať plynového obra alebo ho aspoň lepšie spoznať, možno by stálo za to vybudovať tam „záchytnú stanicu“. Viac-menej primerané klimaticko-geologické podmienky a nízka úroveň žiarenia robia z Callista pohodlné miesto – určite v porovnaní s inými satelitmi Jupitera.

Koncom minulého a začiatkom tohto storočia sa Callisto skúmala spektroskopicky. Zistilo sa, že povrch družice je pokrytý kremičitanmi a vodným ľadom, ako aj oxidom uhličitým a niektorými organickými zlúčeninami. Veľký počet kráterov však tiež naznačuje, že Callisto nemá atmosféru v bežnom zmysle slova (alebo je značne riedka). A na družici nie sú žiadne dôkazy o vulkanickej alebo geologickej činnosti, ako napríklad na Mesiaci.

4. miesto: Titan, mesiac Saturnu (priemer 5150 km)

Hodnotenie: 4.7

Titan je najväčší mesiac Saturnu a druhý najväčší v slnečnej sústave. A vďaka svojej štruktúre vyzerá ako plná planéta! Na jeho povrchu sú teda jazierka kvapaliny. Nie je to však voda, ale zmes etánu a metánu. A Titan je tiež obklopený hustou atmosférou.

Titan bol prvýkrát pozorovaný v roku 1655. Kvôli hustej dusíkovej atmosfére s mrakmi metánu bol jeho povrch dlho nerozoznateľný. Až v roku 2004, keď okolo družice preletela sonda Cassini-Huygens, mohli vedci vidieť tmavé jazerá kvapaliny v žltkastej silikátovej pôde.

Mnohí vedci porovnávajú podmienky na Titane s podmienkami na Zemi na začiatku jej vývoja. A to aj napriek tomu, že teplota na povrchu satelitu má ďaleko od teploty v letovisku, dosahuje až -180 stupňov Celzia. Vedci si však stále myslia, že na Mesiaci sa môžu nachádzať najjednoduchšie formy života – napríklad v podzemných nádržiach.

Sonda Huygens pristála na povrchu Titanu v roku 2004 a dokázala odoslať fotografiu. Má na sebe zaoblené skaly. To naznačuje existenciu erózie vo forme vetra aj zrážok. V roku 2006 Huygens odvysielal aj niekoľko rádiospektrálnych snímok, ktoré odhalili, že na družici sa nachádzajú aj vysoké pohoria a vyschnuté korytá riek. To všetko robí Titan ešte podobnejším Zemi, aj keď v počiatočnom štádiu.

3. miesto: Ganymedes, satelit Jupitera (priemer 5268 km)

Hodnotenie: 4.8

Ganymedes je najväčší satelit Jupitera a vlastne celej slnečnej sústavy. Objavil ho, ako zvyčajne, Galileo Galilei 8. januára 1610. Zaujímavé je, že Ganymedes je veľký, ale nie ťažký satelit. S priemerom 5 268 km má len dvojnásobnú hmotnosť Mesiaca.

Väčšinu povrchu Ganymeda pokrývajú kremičitanové horniny a vodný ľad. Tá je obzvlášť hojná na póloch. Niektorí vedci sa domnievajú, že v hĺbke 200 km sa nachádza oceán tekutej vody. Jadro Ganymedu je rozpálené, tekuté a bohaté na železo, podobne ako väčšina planetárnych objektov s pevnou kôrou.

Ganymed má vlastnú magnetosféru (ostatné satelity slnečnej sústavy sa tým nemôžu pochváliť). Predpokladá sa, že vznikol vďaka kovovému jadru z roztaveného železa. Je pravda, že Ganymedova magnetosféra je veľmi malá a úplne skrytá Jupiterovou magnetosférou, ktorá ju len mierne skresľuje.

Ganymed má tiež atmosféru. Z väčšej časti ho tvorí kyslík v rôznych alotropických modifikáciách, od atómového po ozónový. Je tu aj malé množstvo vodíka. Pri skúmaní satelitu sondou Galileo sa tiež zistilo, že obsahuje oxid uhličitý, kyselinu sírovú a niektoré organické zlúčeniny.

Ganimed, podobne ako iné veľké satelity, vrhá na planétu tieň. 21. apríla 2014 sa objavil priamo na Jupiterovej Veľkej červenej škvrne – a stal sa podobným oku.

2. miesto: Kepler-1625b 1, družica Kepler-1625b (priemer 49244 km)

Hodnotenie: 4.9

Ako už bolo uvedené, kvôli nedokonalej optickej technológii zatiaľ nie sme schopní odhaliť relatívne malé satelity exoplanét (teda planét mimo slnečnej sústavy). Zostáva pozorovať len niekoľko najväčších z nich a jednou z nich je Kepler-1625b 1.

Družica Kepler-1625b 1 obieha okolo rovnomennej planéty v súhvezdí Labute, ktorá obieha okolo žltého trpaslíka Kepler-1625. Bol objavený tranzitom v roku 2017, ale vedci sa stále sporia o jeho existencii. Tento objekt je skutočne obrovský – jeho veľkosť je podobná planéte Neptún v Slnečnej sústave.

Samotná planéta Kepler-1625b je považovaná za plynného obra podobného Jupiteru. A exolunu získala pred miliónmi rokov počas svojho počiatočného formovania. V tom čase okolo hviezdy obiehal oblak zriedeného, prehriateho materiálu, ktorý sa pod vplyvom gravitácie začal spájať do planétok. Jedna z nich je väčšia a gravitačne zachytáva druhú.

Oba objekty v sústave Kepler-1625b sa nachádzajú v takzvanom „habitatovom polomere“ – to znamená, že sú dostatočne blízko svojej hviezdy podobnej Slnku, aby na nich teoreticky mohol vzniknúť život. Samotná planéta je však plynný obor, čo komplikuje vznik organizmov.

1. miesto: WASP-12b 1, satelit WASP-12b (priemer 81548 km)

Hodnotenie: 5.0

V roku 2012 astronómovia z Pulkovského observatória pozorovali hviezdny systém WASP-12 a zistili, že jeho jas je dosť nezvyčajný. To naznačuje, že v blízkosti jednej z nich sa nachádzajú nielen exoplanéty, ale aj exoluna.

WASP-12b 1 je nielen najväčším známym satelitom vo vesmíre, ale aj najhorúcejším. Vzhľadom na jeho tesnú blízkosť k miestnemu „slnku“ je jeho povrchová teplota približne 2 500 stupňov Celzia. Veľkosť bola určená podľa amplitúdy svietivosti – je to 6,4 priemeru Zeme, teda asi 81,5 tisíc kilometrov.

Vedci predpokladajú, že WASP-12b 1 je exolunou v procese formovania a v určitom okamihu sa jednoducho zrúti na povrch hviezdy. Ide o to, že je to príliš blízko. Preto je nepravdepodobné, že by prežil v stabilnej forme aspoň niekoľko miliárd rokov.

Pozorovania komplikuje aj skutočnosť, že hviezda WASP-12 sa nachádza vo vzdialenosti 870 svetelných rokov. Je to žltý trpaslík podobný Slnku, ktorý sa veľkosťou aj hmotnosťou podobá nášmu Slnku.